SME ZMIERENÍ S CIRKVOU?

            Mnohí sme sa už osobne stretli so zlom uprostred Cirkvi. Môže to byť skúsenosť laikov vo vzťahu ku kňazom, ale aj kňazov a rehoľníkov, ktorí zakúsili nepochopenie či pohoršenie od svojich predstavených či biskupa a často aj od bratov či sestier v komunite.
            Niektorí ľudia sa rozišli s Cirkvou kvôli veľkým životným zraneniam – keď sa ich otvorené srdcia a očakávania stretli s neprijatím, tvrdosťou a neláskou. Myslím teraz na zranenia, ktoré sme utŕžili keď sme sa napr. pri sviatosti zmierenia „otvorili“ a neboli sme pochopení. Keď sme sa ocitli v ťažkých životných krízach, a sme neboli schopní konať tak, ako to hlása Cirkev - a hľadali sme porozumenie, ktoré by nás pozdvihlo, a namiesto toho sme sa stretli s odsúdením. Niekedy sa nám zdá, že predstavitelia Cirkvi sú príliš vzdialení nášmu každodennému životu a že nie sme Cirkvou pochopení v našich ťažkostiach, zvlášť v citlivých oblastiach ako je sexualita, vzťahy, závislosti.
            Často vznikajú pohoršenia zo správania sa tých duchovných osôb, ktoré niečo iné hovoria, a inak konajú. Inokedy nás veľmi môžu sklamať tí, ktorým sme dali svoju dôveru, ktorí nás trebárs aj duchovne sprevádzali, boli naším vzorom, ale potom odišli zo služby, prípadne opustili Cirkev.
            Negatívne skúsenosti s Cirkvou je dobré prebrať s niekým zrelým a skúseným, aby naše bolestné skúsenosti neovplyvňovali náš ďalší duchovný život. Inak nám hrozí, že „s vaničkou vylejeme aj dieťa“. To môže znamenať, že kvôli negatívnemu zážitku sa zriekneme aj skutočných pravých hodnôt. Je mnoho ľudí, ktorí sa po zlej skúsenosti vo sviatosti zmierenia zapovedia, že už v živote do spovednice nevkročia.
            Viem si predstaviť, že v prípade zranenia by pomohla komunikácia a ospravedlnenie z tej strany, ktorá bolesť spôsobila. Nie je to však jednoduché. Dobre vieme, že aj my často druhým ubližujeme bez toho, že by sme si toho boli vedomí. Tým pádom o odpustenie ani nemôžme prosiť. Inokedy druhá strana svoje zlyhanie nevidí ako problém alebo nemá odvahu sa pokoriť a prosiť o odpustenie. Ak si ale budeme ako podmienku nášho odpustenia klásť pokánie a nápravu druhého – v tom prípade sme žiaľ, ešte nepochopili evanjelium.
            Často však kritizujeme Cirkev a jej predstaviteľov bez toho, že by sme boli ochotní pripustiť ich normálnu ľudskú slabosť alebo uznať svoj nedostatočný náhľad do vecí, ktoré kritizujeme. Sú ľudia, tzv. veční rebeli Cirkvi, ktorí vždy majú pravdu a vedia, čo kto a ako by mal napraviť. Podvedome delia svet na dve skupiny. Tou prvou sú oni sami a tí, ktorí s nimi súhlasia a tou druhou sú všetci ostatní. Ľahko odsudzujú, ale nie sú schopní prijať kritiku od druhých. Mám skúsenosť, že oni sami najviac potrebujú zmierenie a uzdravenie.
            Pritom sa môže jednať o ľudí veľmi schopných a silných, aj po morálnej stránke. V živote im všetko vychádzalo a nie sú schopní sa identifikovať s Cirkvou zloženou z ľudí, ktorí robia chyby, majú ťažkosti a sú slabí. Ich postoj je podobný modlitbe farizeja v chráme: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako títo tu...“ Títo ľudia väčšinou neprešli veľmi bolestným a oslobodzujúcim rozčarovaním zo seba samých, ktoré by im dalo viac pokory, milosrdenstva a pochopenia pre ľudské slabosti. Pocit vlastnej spravodlivosti z nich robí ľudí pyšných, moralizujúcich, odsudzujúcich.
            Nie každá kritika je však zlá. Niekto sa poctivo snaží o dobro a lásku, a je umlčaný v momente, keď začne hovoriť o nešvároch v Cirkvi. Ak takémuto človeku hádžu polená pod nohy bratia a sestry v Kristovi, je to ťažká skúška. Od sveta by to snáď bolo ľahšie prijať, ak sa to deje medzi veriacimi, býva to veľkým sklamaním.
            Som za komunikáciu. Myslím si, že vždy je lepšie sa o veciach medzi sebou aj pohádať a hľadať riešenia ako prechádzať ponad konflikty s kŕčovitými úsmevmi alebo s trpiteľským stiahnutím sa do seba, prípadne uzavretím sa do skupinky rovnako zmýšľajúcich, kde nenarážame na nesúhlas.
            Väčšina sklamaní, ktoré nás paralyzujú, je dôsledkom toho, že sa na veci pozeráme bez viery. Spomeňme si na stretnutie Ježiša s učeníkmi na ceste do Emáuz. Ježiš si vypočul ich sklamané predstavy, ale nevyčítal im, že sa sťažujú. To, čo im vytkol, bola nechápavosť voči Božiemu Slovu, to, že na celú vec sa pozerali príliš ľudským pohľadom. To býva aj náš problém. Často vzdycháme: „A my sme dúfali, že...“
            Je nereálne očakávať, že Cirkev bude spoločenstvom dokonalých ľudí, ktorí vždy budú vedieť veci riešiť v kresťanskom duchu, ktorí sa nikdy nedopustia chyby, ktorí nebudú v pokušení zneužívať svoje postavenie vo vlastný prospech. V Cirkvi sú dokonca nielen ľudia slabí a krehkí, ale aj ľudia zlí, farizejskí, ľudia, ktorí sú opojení mocou a hľadajú v nej kariéru, ľudia, ktorí nepochopili Ježišovo evanjelium, ľudia zatvrdnutého srdca, ktorí si uprostred cirkevných štruktúr urobili svoje hniezdočko, v ktorom si ustlali na úkor iných.
            Ak sa s tým stretneme, nemalo by nás to prekvapovať. Na druhej strane by sme ale nemali zabúdať, že v Cirkvi sú mnohí ľudia, ktorí sú plní lásky a sú hodní dôvery, ktorí s veľkým nasadením síl konajú veľa dobra. Sú pritom skromní a nevystavujú navonok to, čo robia pre Boha a pre iných.
            Ak aspoň trochu poznáme seba, vieme, že oboje zmienené je v každom z nás. Vlastne ani nie je možné, aby som miloval Cirkev, ak by som neprežil túto rozporuplnosť vlastného srdca - pokiaľ by som nepochopil, že podobne ako som na tom ja je aj každý z mojich bratov a sestier, vrátane farára a biskupa.
            Je potrebné, aby sme si našu ľudskú krehkosť dokázali priznať a prosiť o Božie milosrdenstvo. Ak namiesto odsudzovania druhých nájdeme odvahu prijať ich takých, akí sú a tak spolu priložíme ruku k dielu na spoločnom dobre, tak to už v nás koná dielo Duch Svätý.

(spracované podľa rozhovoru s o. Vojtěchom Kodetom pre Katolický týdeník, 2005)